reklama

Život je len okamih

Možno sa pýtate prečo je to tak. Ja to už viem. Aj vy na to prídete. Totiž každý na to musí prísť sám. Ja som si to uvedomil teraz, keď mi beží celý život pred očami. Tak by som tento okamih zmenil, iba tento jediný okamih, stačilo by čo i len o kúsok a všetko mohlo byť inak. Ale nedá sa. Nech by som akokoľvek chcel, nedá sa. Bohužiaľ niekedy sa všetko udeje inak, ako si človek predstavoval. Všetko môže v okamihu začať, ale aj skončiť. Život je len okamih. A pýtate sa prečo som tu, a kde som. Som presne tu, v tomto momente, a som tu už veľmi, naozaj veľmi dlho.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Všetko sa to začalo, keď som bol ešte dieťa. Mal som mať čoskoro deväť rokov. Bývali sme v menšom meste, obklopenom krásnymi lesmi a viacerými malými dedinkami. Nádherné prostredie. Už ako malý som nepatril medzi práve obľúbené deti. Teda, ako sa to vezme. Nemali ma radi najmä chalani z jednej partie malých pouličných záškodníkov. Často ma dobehli na ulici cestou do školy, sotili ma do mláky, smiali sa, vzali mi desiatu. Márne som sa bránil, márne som ich ignoroval. Neprestávali. V jeden deň sa ale v našom meste stala strašná tragédia. Stalo sa to ráno cestou do školy, akurát keď si zo mňa opäť uťahovali a zatiahli ma do uličky za nejakou budovou so skladmi. Zem sa zachvela, potom opäť a zas. Prišlo zemetrasenie! Zem sa chvela stále viac a viac. V diaľke bolo počuť rozbitie skla, spustili sa alarmy áut. Všetci sme ostali stáť a pozerali sme sa na seba, nikto nevedel čo má robiť. Zrazu to celé prestalo, ale iba na malý moment. Potom sa spustilo peklo, vo chvíli začali oveľa väčšie otrasy, nedalo sa udržať nohami na zemi, mňa aj ich odsotilo na bok. Zmes hlukov z ulice sa znásoboval. Zrazu sa objavila prasklina na budove pred nami. Pozreli sme sa smerom preč z uličky, tam sa zrazu zrútili písmená z akejsi reklamy zo strechy. Začali sme kričať a rozbehli sme sa preč. Prasklina na budove sa zväčšovala a pribúdali ďalšie. Začínala vo veľkom opadávať omietka a zo všadiaľ sa objavoval prach a dym. Zrazu bolo počuť veľký výbuch priamo nad nami. Cítil som drobné kamene a trosky ako padajú zhora a začínajú mi obíjať celé telo. Ostatní chalani boli tesne za mnou. Zhora sa z prachu zrazu vynoril obrovský panel, asi kus steny. Bol to iba okamih, čo som ho zazrel a ihneď som sa zvrtol a snažil som sa intuitívne chrániť rukami, zatiaľ čo som ďalej utekal. Zrazu čosi buchlo, pocítil som obrovskú vlnu chladu, bol to až takmer neznesiteľný mráz. Buchnutie sa stratilo v ozvene a zrazu nastalo ticho. To som si uvedomil až neskôr, keď som vybehol von z prachu na ulicu. Obzrel som sa a nerozumel som tomu čo vidím. Obrovský kus steny ostal stáť vo vzduchu nad ostatnými chalanmi. Ani oni sa však nehýbali, boli akoby zamrazení, takisto všetok prach a dym. Neveril som vlastným očiam. Z chvíľkového ticha sa ale ihneď začal akoby z diaľky ozývať silnejúci hluk. Než som si uvedomil čo sa deje, prišiel druhý úder a videl som ako stena zavalila chalanov. Mňa v tom momente schmatol utekajúci požiarnik, tesne ma zachránil pred rúcajúcou sa celou budovou. Bol som celý čas v šoku, nevedel som mu povedať čo sa stalo. Onedlho si ma v sanitke našli rodičia. Z troch chalanov, ktorí ma v ten deň zahnali do uličky, to bohužiaľ dvaja neprežili. Bol to tragický deň pre celé mesto a jeho okolie. Takmer stovka mŕtvych, mnoho zranených, obrovské škody na majetku. Najsilnejšie zaznamenané zemetrasenie v tejto oblasti.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Určite ma táto udalosť v mnohom posilnila, ale po pár rokoch som dá sa povedať pozabudol, čo sa presne stalo. Avšak jeden deň, mal som asi okolo šestnásť rokov, opäť cestou už zo strednej školy, išiel som domov inou cestou a po dlhej dobe aj okolo zabudnutej novostavby na mieste vtedy zrútenej budovy. Uvidel som na druhej strane partiu mladších detí, veľmi pripomínajúcu chalanov, ktorí mi vtedy nedali pokoj. V tom som si spomenul aj na daný moment, keď všetko zastavilo. Až teraz som si uvedomil, že ten moment mi vlastne zachránil život. Doteraz som si myslel, že sa mi to muselo zdať, avšak zrazu sa mi vynorili úplne živé spomienky a záblesky z tragédie. Až sa mi zatočila hlava. V miernom šoku som pomalým krokom vošiel do malého parku a sadol som si na lavičku. Ani neviem nad čím som premýšľal, sedel som tam asi aj dvadsať minút. Spomenul som si na dva takmer identické buchnutia s ozvenou a zmrazený panel aj chalanov. Akoby som vtedy zastavil čas. Neveril som sám sebe, ako si také niečo môžem myslieť, avšak chcel som to spraviť znovu. Nemohol som prestať o tom rozmýšľať. Ako sa to stalo? Spravil som to ja? Skoro každý deň som sa vracal na to miesto. Iba tam som si vedel naozaj živo vybaviť spomienky na ten moment. Nedalo mi to spávať, trvalo to celé týždne, dokonca som zanedbával školu iba rozmýšľaním o danej chvíli. Jedného dňa keď som hlboko zamyslený kráčal po ulici, vystrašila ma mačka, ktorá vyskočila spoza kríkov. Strhol som sa a zároveň som aj zacítil slabý pocit mrazu. V momente mi to pripomenulo danú chvíľu z detstva. Taký istý mráz, ako vtedy tesne pred vybehnutím z prachu. Zastavil som a porozhliadol som sa okolo seba. Nič zvláštneho, ľudia na mňa pozreli, prečo som tak dlho vystrašený z obyčajnej mačky. Vtedy som si to uvedomil. Strach! Nečakaná chvíľa. To bude možno akési pravidlo, aby som to dokázal znovu. Od tej chvíle som o tom rozmýšľal ešte viac. Snažil som sa naľakať, ale nešlo to. Vždy som bol pripravený zľaknúť sa a práve preto som sa nikdy nezľakol. Aj keď párkrát náhodou áno, mráz som nezacítil. Po pár týždňoch som začal byť skeptický, prestal som to riešiť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Raz sa ku mne náhodou dostal akciový lístok do kina na nejaký film. Povedal som si, že pôjdem. Až v deň premietania som si na internete našiel, že je to horor, preto so mnou nikto nechcel ísť. Meškal som a tak mi ostalo iba miesto v prvom rade. Už pred začiatkom som nebol nijak nadšený, pretože horory mi vždy prídu viac smiešne ako hororové. Dali by sa zhrnúť ako zombíci naháňajúci ľudí v tmavom vŕzgajúcom dome a hlavní hrdinovia sa vždy rozhodnú pre tú najhoršiu a nelogickú možnosť. Film však začal veľmi pútavým úvodom, bolo sa treba zamýšľať nad prepojením viacerých dejových línií, film nevyznel vôbec ako horor ale skôr bol na zamyslenie nad životom. Avšak v úplne nečakaný moment, uprostred dialógu, zrazu výkrik, a do obrazu vletelo akési monštrum a ostalo tam stáť, hudba doznela v ozvene. Strhlo ma a prešiel mi mráz po chrbte. Naozaj som sa zľakol. Avšak film akosi nepokračoval, príšera ostala na obraze a bolo ticho. Obzrel som sa okolo seba v tme a videl som, že naozaj, podarilo sa mi to! Celé kino bolo zamrznuté. Neveril som vlastným očiam. Vstal som z miesta a prešiel som sa po sále. Kýval som na ľudí, ale nič, všetci boli zamrznutí v ustrašenej póze z daného okamihu vo filme. V treťom rade dokonca niekto s pukancami, ktoré od strachu išiel rozsypať. Pukance stáli vo vzduchu, na ničom, iba tak. Zastavil som čas! Chvíľu som sa prechádzal po sále, vlastne som nevedel, čo mám teraz robiť. Kým som sa to snažil dokázať, vôbec som nerozmýšľal čo spravím, ak sa mi to naozaj podarí. Čo ak tu takto teraz ostanem naveky? Zamieril som cestou von zo sály, prešiel som dvomi dverami. Medzi nimi ma zase oblial mráz. Kým som si to stačil uvedomiť, bol som von na chodbe, kde akurát vychádzali ľudia z inej sály. Svet sa pohol. Zamieril som akože na WC. Keď som sa vrátil, film pokračoval. Snažil som sa opäť vžiť do deja, aby som sa mohol opäť nečakane zľaknúť. Po pár minútach sa mi to opäť podarilo! Všetko zastavilo! Poobzeral som sa okolo, opatrne som niekoho potľapkal po pleci, nič sa nestalo. Sediac na mieste som sa snažil sústrediť na to, že chcem spustiť čas ďalej. Zaprel som sa do sedačky, zhlboka som dýchal, všetky myšlienky som sústredil na danú vec. A film zrazu pokračoval. Až ma strhlo a poobzeral som sa okolo. Ľudia si mysleli, že som sa tak zľakol filmu. Prestal som sa sústrediť na dej, a chcel som čas zastaviť znovu. Vtedy kedy chcem ja. Chcelo to veľa sústredenia a uvoľnenie myšlienok, avšak podarilo sa mi to počas filmu ešte dvakrát.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ráno na druhý deň som vstal a robil všetko ako obyčajne. Bola nedeľa. Až neskôr som sa spamätal, že to včera nebol sen. Poobede som to chcel znovu skúsiť, nevedel som ako a kde, tak som opäť zašiel do kina. Tam sa mi to znovu podarilo, tentoraz už oveľa ľahšie. Trénoval som celý film. Po filme som to skúsil v menšej poloprázdnej reštaurácii a išlo to. Stačí sa hlboko zamyslieť a sústrediť. Zistil som aj, že čas dokážem zastaviť alebo pustiť, iba ak sa na mňa nikto nepozerá. Bol som rád, že po takmer polroku, odkedy som si živo vybavil spomienku z detstva, sa mi to naozaj podarilo. Avšak čo teraz? Nikto mi neuverí a ako im to dokážem? A keď, tak komu to mám vlastne povedať? Ešte by na mne robili nejaké pokusy. Rozhodol som sa, že si to zatiaľ nechám pre seba. V ten týždeň sme mali v škole písomku. Učil som sa veľmi málo. Tesne pred začiatkom, keď sme vchádzali do učebne, napadlo ma skúsiť môj malý trik. Rýchlo som si sadol dozadu v krajnom rade. Začal test. Prešiel som si otázky, vyplnil som to, čím som si bol istý. Potom som sa poobzeral. Každý sa sústredil na test, učiteľka bola zamorená v papieroch a opravovala iné písomky. Šlo to až veľmi ľahko, ani som sa nestihol začať sústrediť a už všetko zamrzlo. Vybral som knihu a zošit z tašky a vyplnil som celý test. Zase som všetko skryl a pustil som čas ďalej. Potom som podopĺňal zopár umelých chýb a škrtaníc do môjho testu, aby pôsobil dôveryhodne. O pár dní som si na opravenom teste našiel jednotku. Najbližšie týždne som túto svoju schopnosť nevyužil na nič iné, iba na podvádzania na testoch. Takisto som si nerobil domáce úlohy. Iba v prípade, že učiteľka začala zbierať zošity, zastavil som čas a rýchlo som si to vypracoval alebo odpísal od spolužiaka. Vypomstilo sa mi to pri prvej ústnej odpovedi. Nevedel som nič a čas sa zastaviť nedal, keďže na mňa učiteľka pozrela hneď ako ma vyvolala a musel som ísť k tabuli, kde som bol všetkým na očiach. Po troch čistých jednotkách prišla pätorka! Vyhovoril som sa na zlý deň a chorobu. Trošku som sa vďaka tomu spamätal a začal som sa poctivejšie pripravovať. Na testoch som si ale stále pre istotu svoje odpovede overil.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prešlo mnoho rokov. Nikdy som to nikomu nepovedal. Rozhodol som sa ísť študovať fyziku, pretože som jej samoštúdiu venoval takmer všetok svoj voľný čas. Chcel som zistiť ako to robím. Predmety pre mňa boli ľahké, všetko som mal preštudované oveľa podrobnejšie už predtým. Zaujímal som sa o rôzne teórie strún, čiernych dier, dôkazy vyšších dimenzií, alternatívnych vesmírov a podobne. Natrafil som iba na veľmi málo naozaj užitočných informácií. Žiadna teória nepripúšťala zastavenie plynutia času. Z naučených poznatkov som vytváral vlastné teórie, robil som vlastné pokusy. A aj keď som mal viacerých skutočných priateľov, dokonca aj viacerých odborníkov a profesorov fyziky, stále som svoju schopnosť tajil. Musím priznať, že ani raz som nikoho vďaka svojej schopnosti len tak neokradol. Už ako doktorand som zarábal výskumom v iných oblastiach fyziky, privyrábal som si však rôznymi tipovacími súťažami a v kasínach, kde som si v zastavenom čase pozrel karty a výhru som mal istú. Tak som mal príjem dostatočný na to, aby som si žil v miernom luxuse. Vlastnými pokusmi som rokmi prišiel na mnohé iné zákonitosti mojej schopnosti, aj keď som nikdy neprišiel na ich príčiny. Dokázal som zastaviť čas kedykoľvek kdekoľvek a pred jeho spustením som sa vďaka sústredeniu dostal do presne rovnakej polohy ako pri zastavení. Takisto som to dokázal aj s predmetmi, ktorými som pohol alebo som ich zmenil. Keď som v zastavenom čase rozbil vázu, po spustení bola ako nová. Najväčšou výhodou ale asi aj tak bolo to, že som nikdy nikam nemeškal. Ak som mal stretnutie na druhom konci mesta, z domu som vyrazil päť minút predtým. Zastavil som čas a spravil som si prechádzku mestom.

Pýtate sa, čo sa teda stalo? Prečo si myslím, že je život iba okamih? Za moju schopnosť som musel platiť aj jednu daň. Keď sa čas zastavil pre celý svet, tak sa nezastavil pre mňa. Napriek tomu, že som čas stále zastavil iba na krátky moment, spolu sa to nazbieralo, každoročne to mohol byť aj mesiac navyše pre mňa. A tak ako mnoho ľudí, aj ja som si počas vysokej školy našiel lásku svojho života. Poznali sme sa viac rokov, ale to že patríme k sebe sme si uvedomili až pred skončením školy. Vždy sme tu boli jeden pre druhého, dôverovali sme si, iba s ňou som bol úplne sám sebou. Nádherné priateľstvo, všetci nám závideli, samozrejme v dobrom. Prechádzky, rozhovory, chvíle ticha, každý moment bol úžasný a výnimočný. Keď sme boli spolu, zabudli sme na všetky ostatné problémy. Má nádherný smiech, otvorené a veselé srdce, má rada umenie a zároveň je zarytá fyzička, tak ako ja. Spolu sme sa smiali, plakali, prežili sme pekné chvíle a aj chvíle utrpenia. Poznali sme sa dokonale, stačil pohľad na toho druhého a pochopili sme sa. Samozrejme zažili sme hádky a odlúčenia, ale stále nás osud opäť spojil. Aj vďaka tomu sme si uvedomili, že náš vzťah má budúcnosť. Posledné dva roky školy sme bývali spolu v prenajatom byte. Hneď po skončení školy som ju požiadal o ruku. Kde inde ako v našom laboratóriu, ktoré mi priatelia pomohli vyzdobiť a keď nič netušiaca vošla, rozsvietili sa lasery a spustili sme všetky farebné bezpečné pokusy. Vyzeralo to tam ako v krajine zázrakov. Na konci laboratória som ju čakal kľakajúc na zem s prsteňom v ruke. Hneď povedala áno so slzami v očiach. Objali sme sa a pobozkali, zožali sme veľký potlesk. Svadba bola veľká, so všetkými našimi priateľmi najmä z vysokej školy. Dokonca som pozval aj môjho vedúceho profesora s kolegami. Zabávali sme sa do skorého rána a potom ešte v menšom kruhu priateľov zopár nasledujúcich večerov.

Aj keď sme počas školy bývali vo veľkomeste, stále sme sa radi vracali do rodného mesta, kde bol pokoj, príroda a priateľskejší ľudia. Ona zhodou okolností pochádzala z mesta veľmi blízko toho nášho. Aj preto sme sa rozhodli po škole usadiť v blízkosti rodiska. Začali sme stavať rodinný dom, so záhradou a aj s malou fontánkou. Samozrejme nesmel chýbať altánok na letné večery. Obaja sme mali záľubu aj v hudbe, preto sme si kúpili klavír skôr ako televízor. Užívali sme si život, prešli sme spolu celý svet. Keď cestujete s človekom, ktorého máte skutočne rád, tak je všade nádherne. Pri nej som aj zabudol na svoju schopnosť, rokmi som ju používal stále menej a menej. Možno aj preto sa to stalo jediným tajomstvom, ktoré som pred ňou skrýval.

Jedného dňa, keď som bol sám doma, prišiel zrazu telefonát. Jej najlepšia priateľka. Vraj mám rýchlo prísť, je zle, stala sa tragédia. Opitý vodič kamiónu vrazil rovno do davu ľudí, auto zastavil až stĺp, ktorý spadol rovno na ňu. Utekal som ako som najrýchlejšie vedel. Nenapadlo ma zastaviť čas. Utekal som za svojou láskou. Na mieste to bol hrozivý pohľad, všade sanitky, polícia, vystrašení a zranení ľudia. Po chvíli som ju našiel v sanitke. Bola pri vedomí. Lekár si ma však zavolal bokom a povedal, že bohužiaľ jej zraneniam sa už nedá pomôcť, ani keby ju na mieste akútne operovali. Nevedel som, čo mám robiť. Vrátil som sa k nej do sanitky, lekár jej dal injekciu proti bolesti a nechal nás samých. Z očí mi vyšli slzy, ona nevedela prečo. Povedal som jej, že bude v poriadku a že o pár dní nás zase čaká nabitý a pekný deň, keď nám privezú nový nábytok. Usmiala sa. Vtedy čas zastavil sám. Možno som to tak chcel podvedome, nechcem o ňu prísť, to sa nemôže stať. Vyšiel som zo sanitky, prešiel som pomedzi zamrznutých ľudí, videl som tragédiu a beznádej v očiach každého z nich. Vrátil som sa k svojej láske, stále sa pozerala mojim smerom a usmievala sa. Videl som však, že zároveň mala v očiach slzy, asi cítila, že som jej klamal a že to neskončí dobre. Chcel som čas pustiť ďalej, avšak bál som sa. Nevedel som, čo jej mám povedať. Po toľkých rokoch mi zrazu ostáva už len pár minút s ňou. Presedel a preplakal som tam dlhú dobu. Celý čas som ju držal za ruku. Potom som sa v zamrznutom čase išiel prejsť. Prešiel som všetky miesta, kde sme spolu radi chodili. Vravel som si, že som tu vlastne s ňou, pretože v tomto momente som reálne s ňou v sanitke. V zamrznutom čase síce nefungovali spolahlivo žiadne hodinky, ale odhadujem že som sa prechádzal možno aj dva tri dni. A stále som plakal. Mal som jej fotku so sebou. Keď som sa vrátil na miesto, mala stále úsmev na tvári a slzičky v očiach. Avšak stále som sa jej nedokázal vzdať. Veď sme spolu plánovali ostať naveky, tak čo sa to stalo? Nedokázal som čas pustiť ďalej, pre mňa prešli možno aj celé týždne, no ja som sa tohto posledného momentu s ňou nevzdal. Stále som si vravel, že teraz, avšak nedalo sa. Šiel som domov, dozariaďoval som náš dom, doviezol som nábytok a všetko zariadenie z obchodov. Všetko som ukradol, ale dom som dokončil. Prešiel som aj k miestu, kde sa to stalo prvýkrát, kde ma pri zemetrasení skoro zasypala rútiaca sa budova. Stále som si to pamätal akoby to bolo včera. Novú budovu tam nikdy nepostavili a vlastne celé mesto sa nikdy poriadne nespamätalo z toho dňa. Nevedel som čo mám robiť, do sanitky som sa bál vrátiť. Čas bol zamrznutý, avšak pre mňa plynul, začal som starnúť. Prešiel som každé zákutie mesta, pozeral som sa na zmrznutých ľudí, rozmýšľal som, aký život asi museli prežiť, čo všetko im osud priniesol. V každej domácnosti som zveľadil čo sa dalo. Mal som mnoho času, tak prečo nie. Mechanické veci v zamrznutom čase fungovali, naučil som sa šoférovať kamión, doviezol som si materiály z väčšieho mesta. V našom meste som opravil všetko, na čo som mal možnosti. Vymaľoval som fasády domov na celom námestí, vymenil som lavičky, doviezol a vysadil som nové stromy. Takisto som skrášlil celý park, v ktorom som kedysi sedel zamyslený. Po námestí som sa pustil aj do ostatnej časti mesta. Čo som dokázal, to som opravil, skrášlil, zrekonštruoval. Medzitým som aj veľa cestoval, prešiel som aj vzdialené miesta, kde sme kedysi boli spolu. V danom momente zamrznutého času pre mňa prešlo asi šesťdesiat rokov. Bol to pre mňa dlhý čas osamote, takmer bez slov. Cítil som, že už mi neostáva veľa času. Pri pohľade do zrkadla som si uvedomil, že sa zo mňa stal starček. Zobral som veľa papierov a začal som písať, opísal som moju schopnosť, priložil som záznamy svojich pokusov, takisto analógové fotografie a videozáznamy zamrznutého času na klasickom 35mm filme. Mal som stovky hodín záznamov, ako dôkazy. Opísal som všetky moje rekonštrukcie a činy v meste počas pre mňa dlhých rokov v tejto chvíli. Všetko som to nechal v našom dome a nabral som odvahu vrátiť sa do sanitky, k mojej láske. Stále mala úsmev na tvári a slzy v očiach. Zobral som ju do náručia a odviezol na naše obľúbené miesto vysoko v horách, s výhľadom na mesto. Plakal som. Strávil som tam s ňou zopár dní v spomienkach. Zrazu som zacítil, že sa blíži aj moja posledná chvíľa. Pozrel som sa na ňu, nahol som sa tak, aby sme sa pozerali priamo do očí. Žmurkol som a myšlienkou som čas pustil ďalej. Mierne sa zľakla, ale spoznala ma. Spoznala moje oči a dotyk mojej ruky. Boli to moje aj jej posledné minúty. Pozerali sme sa do očí, posledný krát sme spolu sedeli na kopci nad mestom. Povedala mi, že raz náhodou našla moje denníky, kde som opisoval svoju schopnosť, avšak nikdy sa ma na ne nepýtala, lebo si myslela, že sú to akési moje vymyslené príbehy. V danej chvíli si na ne spomenula, uverila a pochopila. Povedal som jej, že som sa jej nedokázal vzdať, nedokázal som čas pustiť ďalej. Ale vedel som, že tento moment raz príde. Usmiala sa. Aj keď som dokázal zastaviť čas, tak jeho plynutiu sa neubráni nikto. Nikdy nevieme, ktorý moment bude ten posledný a aj keď môže trvať dlho, či už je krásny alebo nepríjemný, raz určite skončí, preto si musíme vážiť každý moment v živote. „Ľúbim Ťa“, boli moje aj jej posledné slová.

Obrázok blogu
Stanislav Griguš

Stanislav Griguš

Bloger 
  • Počet článkov:  22
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Stanislav Griguš- natáčam filmy, videoklipy, robím grafiku a píšem blog- som realista a optimista- a mám sen,.. nepoviem :) Zoznam autorových rubrík:  Život vysokoškolskýTáto Zem sa točí príliš rýchloObčas sa ma pýtaNiekde nad dúhouToto nevymyslíšVšetko zdá sa nejasnéĽudia, ľudia, čo nespíte?Who cares?

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu